Anette Eicková (1909-2010) - nacistami vyhnaná do exilu

Na skoro celé storočie sa može Anette Eick (-ová) poobzrieť pri príležitosti svojich 95 narodenín, ktorých sa dožila v minulom októbri.

Rodená Berlínčanka žije dlhé desaťročia v malom prístavnom meste južného Anglicka. Široká verejnosť ju mala možnosť spoznať v rámci niekoľkokrát oceného dokumentárneho filmu “ § 175”, kde ako jediná žena medzi teplými mužmi, rozprávala o svojom živote v tretej ríši.

Ja som sa zoznámila s Anette v roku 1992, keď som zbierala materiál pre svoju knihu “ čas maskovania” a viedla rozhovory s lesbickými ženami o ich živote v časoch nacizmu.

Kontakt s Anette som nadviazala vďaka jej netery Kirsten z Berlína. Dosť som váhala, ale potom som jej zavolala a spýtala sa či by bola ochotná mi poskytnúť interview.

Anette ma hneď k sebe pozvala.

Po dlhej ceste lietadlom a diaľkovým autobusom som jedného večera v jeseni 1992 dorazila do Grófstva Devonu a Anette ma hneď “zamotala” do napínavého rozhovoru s občasnými anglickými slovami, ktorý sa neskončil pred polnocou.

Bez tažkostí citovala svojho obľúbeného básnika Rilkeho a spomínala na svoje berlínske časy, tak ako keby sa udialy len včera.

Ako dieťa asimilovanej židovskej rodiny, jej rodičia viedli dobre fungujúci obchod s nábytkom, prežila Anette detstvo i mladosť v západnej časti Berlína.

V škole sa zamilovala do šarmantnej a obľúbenej učiteľky Eriky von Hörsten (-ovej). Tá jej nielen priblížila básne od Sapphó, ale jej dala po maturite i prvú ozajstnú pusu.

„ Raz som Erike darovala platňu s vtedajším šlágrom s názvom Tvoje ústa hovoria nie, Tvoje oči hovoria áno, moja milovaná žena ešte dnes sa s Tebou budem bozkávať. Erika sa zasmiala a spýtala sa ma, či to na ňu pasuje. Raz bola poslaná s triedou na lyžiarsky výlet a ja som s nimi mohla íst. Myslím, že to bolo na Silvestra, keď sa veselo oslavovalo, niečo sa vypilo a tancovalo sa.

Ja som to už nemohla vydržat a povedala som jej, že idem spať lebo som unavená. Nebola to pravda, ale i tak som si išla na izbu ľahnút. Mala som takú predtuchu, že príde asi ku mne a tak som nechala dvere do izby otvorené.

Naozaj prišla a strašne sme sa objímaly a bozkávaly. Ráno so bola z toho celá šokovaná a tak som sa jej chcela ospravedlniť. Išla som k nej na izbu a keď som vošla dnu, spýtala sa ma či k nej nechcem ísť do postele!” . Anette jej na to dosť rozpačito povedala, že nie. Erika von Hörsten (-ová) si dosť na rýchlo zbalila veci a odišla naspäť do Berlína.

V tomto období Anette po prvý krát s rozbuchaným srdcom navštívila tzv. ženský klub, ktorého adresu našla v istom časopise.

“Ten klub sa nachádzal v robotníckom severe Berlína, do ktorého chodili chlapčensky vyzerajúce dievčatá vo svojich najlepších nedeľňajších šatách a to v smokingu s kravatou. Tu som vyhľadávala ženskú spoločnosť. Tu som spoznala i ženu, ktorá sa volala Ditt a ktorá tak trochu vyzerala ako Marlene Dietrich. Mne sa veľmi páčila a to aj pre to, že bola tak trochu vulgárna. Mala úžasný sex appeal, bola veľmi príťažlivá. Zviedla ma. Ponúkla ma švédskym punčom a ja som došla domov neskoro a opitá. Otec mi dal vtedy prvú facku. Rodičia mali o mňa strach.”

Potom Anette objavila i iné stretnutia lesbických žien ako napr. “Dorian Gray” v Bülowstrasse, jeden z najstarších ženských lokálov v meste. Tam sa stretávali i čitateľky časopisu “Frauenliebe” (“ženská láska”) (neskôr sa volal “Garconne”), do ktorého o kultúru a umenie zaujímajúca sa Anette prispievala básňami a poviedkami.

Toto bezstarostné obdobie sa skončilo prevzatím moci nacistami. Jej rodičia kvôli svojemu židovskému pôvodu museli o svoju existenciu bojovať a Anette sa na miesto spisovateľskej práce musela starať o deti v jednej rodine a tak si zabezpečiť živobytie.

K jednej z dôležitých skúseností v jej živote sa stal jej vzťah s Američankou Francis z Chicaga. Táto okolo roku 1900 narodená dcéra jedného komponistu, prišla do Nemecka za účelom liečenia pľúcnej tuberkulózy v Čiernom Lese. Neskôr prišla Francis do Berlína, kde učila angličtinu a pracovala na institúte Magnusa Hirschfelda. V polovici tridsiatych rokov sa obe ženy spoznali a začali spolu bývať. “ V istom záchvate schizofrénie ma Francis napadla nožom. Na šťastie sme bývali na prízemí a ja som vyskočila z obloka. Bola som veľmi bezradná, ale na niečo to bolo asi dobré. Rozišla som sa s Francis a rozhodla sa vysťahovať z Nemecka.”

Ale kde sa vysťahovať? Jednou z mála krajín, ktoré boli ochotné prijať utečencov bola Palestína, ktorá v tomto období patrila pod anglickú správu. Aby Anette dostala vízum od anglickej vlády, musela nastúpiť na poľnohospodársky statok, kde bola pripravovaná židovská mladež na svoju budúcnosť. A tak išla do Havelbergu, malého mesta severozápadne od Berlína. Počas krištáľovej noci bol rodičovský obchod zničený nacistami a pre Anette sa táto noc v Havelbergu stala skoro jej poslednou, osudnou.

Jej statok bol nacistami prepadnutý a židovská mládež bol odtransportovaná do väzenia.

“Potom sa stalo niečo strašné”, spomína Anette Eick(-ová) a v jej očiach sa zablýskal strach. “Manželka šéfa statku bola tehotná a zostala na “farme”, lebo mala každú chvíľu porodiť. Dieťa však zostalo v bruchu, ona musela strašne trpieť a na to i zomrela. Po asi dvoch či troch dňoch sme zistili, že žena jedného policajta nám nechala na schvál otvorené dvere z väzenia. Podarilo sa nám utiecť. Ja som sa vrátila na Farmu, kde bolo všetko zničené. Medzi črepami zo skla som našla svoj pas. Na svojom bicykli som sa vrátila k rodičom do Berlína. Cestou domov ma zastavil poštár , taktiež na bicykli, a to so slovamy, že má pre mňa isto nejaký ľúbostný list. Ja som si len pomyslela, od koho by to mohol byť. Horúčkovito som otvorila obálku a našla v nej vízum pre Anglicko, ktoré mi zohnala moja už v tomto období v Anglicku žijúca priateľka Ditt.”

Tak sa podarilo Anette Eick (-ovej) ešte načas v roku 1938 opustiť Nemecko.

“to najstrašnejšie na tom bolo to, že som videla mojich rodičov na nástupišti, ako mi kývajú na rozlúčku a vedela som, že ich už nikdy neuvidím.”

V Anglicku sa Anette živila vedením domácnosti, ako Au-pairka a vychovávateľka. Nemecké bombové nálety prežila, i keď jeden z nich sa pre ňu stal skoro osudným.

I napriek týmto vojnovým udalostiam sa stretávala s umelcami a umeľkyňami v emigrantských kluboch a považuje svoje londýnske roky za jedny z najbohatších na zážitky všetkého druhu.

V roku 1944 spoznala v istom londýnsko lokále sekretárku Joy. “ To bola pre mňa taká dosť zvláštna situácia. Keď Joy vstúpila do reštaurácie, povedala jedna z mojich priateliek, Hortense, dosť nahlas: Anette, your type is coming. Všetci sa zrazu dívali na mňa a na Joy. Ja som očervenela. Potom sme sa iba zasmiali a Joy prišla ku mne.

V tom období som bývala v strašne malej izbe, ktorú som nebola schopná zaplatiť. Joy som pozvala k sebe na kávu. Počas prvej noci sme spolu spali a žili potom 5 rokov spolu.”

V roku 1949 sa Anette s Joy rozišla, a zoznámila sa s ich spoločnou priateľkou Gertrud Klingel (-ovou), volanou “Trud”, s ktorou sa potom dala dokopy. “ Trud mala silný charakter, bola stopercentne dôveryhodná a spoľahlivá. “ O osem rokov staršia Trud žila už v Anglicku na začiatku tridsiatych rokov a na konci vojny sa tam vrátila.

Po tom čo Trud nastúpila v roku 1964 na dôchodok, odišli obe z Londýna a presťahovali sa do Devonu. V ich dome viedla Anette 11 rokov materskú škôlku.

Na jej obľúbeného koníčka, písanie, jej nezostávalo veľa času.

Po nervovom zrútení, ako reakcii na jej traumatizovaný útek a zavraždenie jej rodičov v Osvienčime, začala v roku 1950 písať po anglicky básne.

Potom čo Trud ochorela na alzheimerovu chorobu, začala jedna z najťažších kapitol v Anettinom živote. Dlhé mesiace opatrovala svoju priateľku, ktorej stav sa zhoršoval a viedol k agresivite. V roku 1989 zomrela Trud a zanecháva svoju životnú družku po štyridsiatych spoločných rokoch života vyčerpanú a osamotenú. I napriek svojej chorobe žije Anette i dnes vo svojich štyroch stenách. Snaží sa zostať samostatnou, pokiaľ je to možné. Cíti sa byť osamotená, keďže väčšina jej priateľov a známych už nežie.

Jedine jej “nesmrteľná múza”- hrdinka jej básnickej zbierky, ktorá vyšla v roku 1984 pod názvom Immortal Muse, ju ešte stále inšpiruje a Anette píše ešte stále rými alebo filozofuje. Písanie ju drží pri živote.

© Claudia Schoppmann (Berlín 2005)
anonym (2006)

home